MOT'or Váš motoristický časopis
V znamení konektivity a elektromobility
Európa má každý rok dva skutočne veľké autosalóny. Prvý je na jar v Ženeve a druhý, jesenný, striedavo vo Frankfurte nad Mohanom alebo v Paríži. Nepárne roky patria Frankfurtu, párne Parížu. Tak ako vždy, noviniek vo Frankfurte bolo toľko, že za necelé dva dni sme ich boli schopní viac-menej len zaregistrovať, pričuchnúť k nim, ale nie sa s nimi dôkladne zoznámiť. Viac o nich sa dozvieme z tlačových materiálov, ktoré si preštudujeme, keď budeme novinky postupne predstavovať v časopise. Teraz sa viac sústredíme na dojmy, ktoré v nás vyvolal nielen autosalón, ale aj cesta naň. A keďže motorizmus nie je zavesený vo vzduchoprázdne, venovať sa budeme aj veciam s ním zdanlivo nesúvisiacim. Radi by sme, uznávame, že v motoristickom časopise azda neočakávane, dali každému nášmu čitateľovi podnet na uvažovanie.
V nadpise tohto článku je extrakt toho, na čo sa snažili upriamiť pozornosť novinárov takmer všetky automobilky. Analógové prístroje a tlačidlové či otočné prepínače už pred pár rokmi začali nahrádzať digitálne prístroje a dotykové obrazovky. Teraz už aj tie akoby prestávali byť „in“ a automobilky predvádzajú aj rozhrania medzi autom a vodičom reagujúce na hlasové povely alebo gestá rúk. Ak pred dvoma desaťročiami sa za dostatočne vybavené auto strednej triedy považoval model so stabilizačným systémom (ESP) a protipreklzovým systémom hnacích kolies (ASR), dnes je už aj v triede malých áut ponuka bezpečnostných a pohodlie cestovania zlepšujúcich systémov niekoľkonásobná. Je celkom logické, že konštruktéri siahli po tabletoch a podobných komunikačných prístrojoch, aby nezapratali prístrojovú dosku lesom tlačidiel pre ovládanie všetkých systémov.
Prudko rozvíjajúca sa elektronika, ale aj napredujúci vývoj materiálov a výrobných technológií umožňujú, aby bolo v autách napríklad niekoľko možností špecifických nastavení jazdných vlastností vozidla – od komfortnej, ekonomickej až po mimoriadne športovú jazdu. Elektronika spravila prakticky zbytočnými automapy, pretože kto nemá navigačný systém priamo zabudovaný v aute, má ho v modernom mobilnom telefóne. Systémy konektivity (sieťové prepojenie vozidiel, resp. tzv. prepojená jazda) v autách s lepšími úrovňami výbavy umožňujú nájsť najbližšiu reštauráciu vyhovujúcu požiadavkám posádky auta, objednať si nocľah v hoteli a množstvo ďalších služieb. V pokročilom štádiu vývoja je systém vzájomnej komunikácie medzi vozidlami, ktorý pri zistení nejakej anomálie na ceste prvým autom upozorní automaticky na možné nebezpečenstvo vodičov vozidiel v okolí. Už dnes sú pomerne bežné asistenčné systémy, ktoré v prípade dopravnej nehody automaticky vyšlú z auta signál s polohou vozidla do centrály, kde môžu okamžite vyslať záchranárov na pomoc zranenej posádke. S modernými autami možno „na diaľku“ robiť vďaka rozvinutej konektivite naozaj rôzne veci. Teoreticky aj zlé.
Zneužiť možno takmer všetko. Aj obyčajný kus dreva. Preto z elektroniky netreba robiť strašiaka. Len by sme sa mali snažiť, aby sa nezneužívala. Cestou na autosalón sme mali smolu, pretože Nemci práve v ten deň zaviedli hraničné kontroly na hraniciach s Rakúskom. Pár kilometrov dlhý úsek sme prechádzali autom dve a pol hodiny. Opäť sme si, chtiac-nechtiac uvedomili, že rozvoj techniky, aj tej komunikačnej, ušiel spoločenským vedám na inú galaxiu. Aby sme moc nepreháňali, je na úrovni 21. storočia, ale spoločenské vedy sú v dôležitých faktoroch niekde v stredoveku, či ešte hlbšie v histórii. Nemecko obnovilo hraničné kontroly kvôli nezvládnutiu veľkého množstva migrantov zo štátov zničených vojnou. Aké konanie organizovanej ľudskej spoločnosti v nejakom štátnom útvare môže byť primitívnejšie ako vyvolanie vojnového konfliktu? Kde je etika, empatia k nevinným obetiam vojny? Aj v 21. storočí existujú skupiny vplyvných ľudí, ktorí svoje záujmy bezohľadne presadzujú na úkor iných. Tak ako v raných dobách ľudskej civilizácie. Ako je možné, že so súčasnými technickými vymoženosťami je v mnohých častiach sveta takmer neustále hladomor? Ako je možné, že pri súčasnej produktivite práce nielen u nás na Slovensku, ale aj v štátoch, ktoré považujeme za vzor demokracie, sa väčšina ľudí strachuje, či bude mať prostriedky na vzdelanie pre svoje deti a zabezpečenie si staroby. Ako je možné, že učitelia sa u nás, ale nielen u nás boja žiakov? Ako je možné…? Tých otázok vzťahujúcich sa k absurditám globálneho aj nášho slovenského sveta je obrovské množstvo. Absurdity sú živé len preto, že vplyvní ľudia dnes, ani v minulosti nechceli, aby spoločenské vedy reálne hľadali riešenia pre „pokojný svet“ a uvádzali ich celosvetovo do života spoločnosti. Teda do spoločnosti bez vojenských konfliktov, s rozumnými schémami vzťahov medzi generáciami, medzi „vedúcimi a vedenými“…
Neraz počujeme od politikov a rôznych „expertov“, že naše terajšie problémy, ako sú korupcia, prešľapy justície, nesprávne a prakticky nikdy nepotrestané rozhodnutia činovníkov štátnej správy, vyriešia až nasledujúce generácie. Politici vo svojich vzájomných hlasných, ale zvyčajne obsahovo plytkých polemikách neraz obviňujú svojich oponentov, ktorí sú práve vo vláde, že nejakými rozhodnutiami nemorálne prenášajú finančný dlh na nasledujúce generácie. Oveľa nemorálnejšie je na nasledujúce generácie prenášať vyriešenie spomínaných defektov spoločnosti. Najmä preto, že chyby má naprávať ten, kto dovolil, aby sa stali. Správne by ich mal naprávať ten, kto ich spravil, ale v tom by už bolo priveľa idealizmu.
Naznačené nedokonalosti nášho sveta významne ovplyvňujú aj sféru automobilizmu – vývoj automobilov, ich výrobu, používanie a všemocnú legislatívu. Tento rok, aj keď sme to do nadpisu nedali, z tohto nám milého odvetvia vyšla nová téza: „Neriešime len výrobu áut, zabezpečujeme mobilitu“! Skvelé. Len sa obávame, že realizácia tejto tézy nebude „optimálna“.
Cestou na autosalón sme prechádzali cez trojprúdové autostrády a na niektorých miestach k nim po obidvoch stranách pristavovali ďalšie tri pruhy. Premávka na týchto úsekoch sa v dopravných špičkách tak zahusťuje, že vznikajú dopravné zápchy. Preto ich treba rozšíriť. Poznatok, že vo väčšine áut stojacich v dopravných zápchach sedí zvyčajne len vodič, sme nezískali teraz, keď sme stáli na rakúsko-nemeckých hraniciach v 22 kilometrov dlhej dopravnej zápche. Je to desaťročia známy fakt. Vhodné zabezpečenie mobility je úloha presahujúca možnosti akokoľvek významnej automobilky či svetovo najvýznamnejšieho dodávateľa systémov pre motorové vozidlá. Naša predstava riešenia mobility by stiahla väčšinu vodičov presúvajúcich sa stovky kilometrov z áut do pohodlia vlakov či autobusov, ktoré v cieľovej stanici týchto prostriedkov verejnej hromadnej dopravy bez meškania môžu nastúpiť do vlakov, autobusov, električiek mestskej alebo prímestskej dopravy, alebo hoci aj taxíkov a takto by sa za „rozumné“ peniaze mali dostať tam, kde potrebujú. Z ciest by zmizla veľká časť áut, lebo nie každý vodič má stále chuť sedieť hodiny za volantom, najmä ak vie, že ho pritom čakajú aj dopravné zápchy. Zmenšila by sa nehodovosť na cestách, nebolo by ich treba v takom rozsahu ako teraz rozširovať. Potieralo by to však iný slogan našej spotrebiteľsky zameranej spoločnosti: „Vlastníctvo auta je prejavom osobnej slobody“! Nebudeme o ňom polemizovať, len podotkneme, že ak by ľudia nechceli byť podľa tohto odvážneho tvrdenia slobodní, vlády väčšiny ekonomicky vyspelých štátov by nedokázali zabezpečiť príjmy do štátneho rozpočtu. Vlastníci áut a s odstupom za nimi fajčiari a pravidelní užívatelia alkoholických nápojov sú spoľahlivými plničmi štátnych pokladníc. Aj vyriešenie mobility by teda mala byť ideová úloha pre spoločenské vedy.
Elektromobilitu sme dali aj do nadpisu a je „veľkou témou“ už niekoľko rokov. Netreba spochybňovať, že snahy o náhradu motorových palív vyrábaných z ropy, ale aj z obilia, olejovín či cukrovej trstiny, sú rozumné. Ropa je príliš cennou chemickou surovinou na to, aby sa v akejkoľvek podobe spaľovala. A vo svete, kde veľa obyvateľov hladuje, je až nemorálne vyrábať motorové palivá z poľnohospodárskych produktov. Takže nájdenie vhodných systémov pohonu pre vozidlá, ktoré by nahradili spaľovacie motory spaľujúce palivá z ropy alebo z potravinárskych surovín, by bolo veľmi, veľmi užitočné.
Elektrická energia vyzerá byť takouto vhodnou náhradou. Viaceré štúdie vystavené na autosalóne vo Frankfurte mali miesto spaľovacieho motora zabudovaný elektromotor. Elektrický pohon je pre konštruktérov oveľa menej náročný ako zástavba spaľovacieho motora. Stačí sa pozrieť na podvozok dnes azda najpopulárnejšieho elektromobilu, americkej Tesly S, ktorý spoločnosť Tesla vystavovala vedľa kompletného vozidla. Má hnací elektromotor vpredu aj vzadu, ktoré zaberajú oveľa menej priestoru ako klasický spaľovací motor s príslušenstvom. Pohon kolies prednej aj zadnej nápravy nevyžaduje spájací hriadeľ ani podlahový tunel pre jeho vedenie, nie je potrebný medzinápravový diferenciál, lebo na „dávkovanie“ krútiaceho momentu privádzaného na predné aj zadné kolesá stačí vhodne naprogramovať riadiacu jednotku pohonu. Elektromotory sú vo vozidle uložené nízko, aj blok batérií býva umiestnený na podlahe tak, že napomáha optimálnemu rozloženiu hmotnosti vozidla na obe nápravy. Zabezpečenie výborných jazdných vlastností elektromobilu je teda jednoduchšie aj pri výkonnom športovom automobile s pohonom kolies oboch náprav ako je Tesla, ako pri porovnateľnom automobile so spaľovacím motorom. Konštruktéri karosérie nemusia príliš riešiť ani ochranu chodcov pri zrážke s prednou časťou vozidla. Predná kapota elektromobilu nepotrebuje žiadne nadvihovanie v okamihu nárazu, aby sa zabránilo nárazu hlavy chodca na tuhú časť vozidla, ktorou býva pri klasickom pohone motor, keďže jeho horná časť je tesne pod kapotou. Jednoduchšia konštrukcia vozidla šetrí náklady na vývoj aj výrobu, takže pri veľkom športovom automobile sa „stratí“ aj veľká cena sústavy trakčných batérií. Horšie je to už pri malých elektromobiloch, kde na batérie pripadá oveľa väčší podiel z ceny vozidla. Preto sú o poznanie drahšie ako rovnako veľké modely poháňané spaľovacím motorom. Za „normálnych okolností“ by si malý elektromobil kúpil málokto, lebo menšie prevádzkové náklady veľkú nadobúdaciu cenu auta vykompenzujú veľmi neskoro. Niektoré vlády sa vplyvom ekologického lobingu rozhodli finančne zvýhodňovať kúpu elektromobilov. Podľa nás to má opodstatnenie, ak sú elektromobily prevádzkované na miestach, kde sa často vytvára smog alebo v rekreačných oblastiach. Kde sú dobré rozptylové podmienky pre výfukové plyny, čo je väčšina územia každého štátu, pre dotáciu kúpy elektromobilu z verejných prostriedkov nie je žiadny rozumný dôvod. Elektromobily si časom prekliesnia cestu na trh aj prirodzeným spôsobom. Ropa je strategickou surovinou, pre ktorú sú aj dnes vojnové konflikty. Štáty, ktoré sú odkázané na dovoz ropy – väčšina európskych štátov, Čína, India, Japonsko – majú teda veľkú motiváciu, aby podporovali vývoj pohonných systémov vo vozidlách bez potreby paliva z ropy. To možno robiť plne v laboratórnych podmienkach. Neobstojí ani tlak na budovanie siete dobíjacích staníc pre elektromobily s veľkými trakčnými batériami. Dnes ešte nikto nevie, či masovo vyrábané elektromobily nebudú využívať ako zdroj elektrického prúdu palivové články, kde sa zatiaľ najlepším „palivom“ ukazuje byť vodík. A potom bude treba budovať sieť plniacich staníc vodíka…
O spoločenskom prostredí, ktoré ovplyvňuje aj vývoj motorizmu, by sme mohli toho napísať oveľa viac. Uvedomujeme si, že v dnešnej „rýchlej dobe“ takéto úvahy nie sú príliš populárne, ale naznačené zlo existuje. Ak sa mu nevzoprieme, kvalita života väčšiny ľudí sa bude stále zhoršovať. Ani auto nebude proklamovaným symbolom slobody, ale jedným z prostriedkov kontroly jednotlivca „systémom“.
Fotografiami niektorých noviniek a stručným textom k nim naznačíme, čo pútalo pozornosť tohtoročného frankfurtského autosalónu. K významnejším novinkám sa vrátime v nasledujúcich vydaniach, aby sme ich podrobnejšie predstavili.
Samuel BIBZA
